• Vodiaci pes
  • Asistenčný pes
  • Odovzdané psy
  • Psy vo výcviku
  • O nás
  • Média
  • Akcie
  • Naši klienti
  • Kontakty
  • Odkazy
  •  

    Monika a Badis

     

    Bady a ja
    Asistenčné psy

    Bady je 4. ročný pes – Veľký bradáč. Často sa stretávám s tým, že mi ľudia hovoria „ Veľký bradáč? Ale veď to je ostré plemeno a na vodiaceho psa netypické“ A ja im vždy odpoviem, že Bady nie je vodiaci pes, taký ten typický, ktorého v prevažnej väčšine prezentujú rôzne mediá ako sú labradory, ale že je to asistenčný pes, ktorému zákon poskytuje rovnaké práva, privilégiá aj ochranu, ako vodiacim psom, s tým rozdielom, že asistenčný pes neslúži pre zrakovo postihnutých ľudí, ale pre ľudí s telesným, či iným zdravotným postihnutím. V zákone je táto skupina psov označená ako „pes so špeciálnym výcvikom“ a rovnako ako všetky tieto psy aj Bady musel prejsť tvrdým tréningovým procesom a výberom, pri ktorom sa sledovalo, či je na túto prácu vhodný, najmä svojou povahou, trpezlivosťou, oddanosťou a v neposlednom rade musel mať mierumilovnú povahu. Tým chcem povedať, že takmer každý pes, každé plemeno, ktoré spĺňa tieto kritériá sa môže stať asistenčným psom.


    Moja diagnóza bola stanovená ako Hereditárna senzorická neuropathia, mám ju od narodenia. V tom čase lekári povedali mojej matke, že sa nedožijem 6-tich rokov, ale vo svojich teraz 24-roch rokoch s dobrou perspektívou do budúcnosti, môžem zodpovedne prehlásiť, že aj lekári sa môžu veľmi mýliť. Ale ani tento fakt nemení nič na tom, že odmalička som musela žiť s prejavmi, ktoré sú spojené s touto chorobou, a ktorá sa pomaličky, s postupujúcim vekom len zhoršuje. Jej príznaky spočívajú v tom že pri státí, či chôdzi strácam rovnováhu (laikovi to môže pripadať asi tak, ako keby som bola opitá, alebo nadrogovaná), stačí keď prejdem 200 m a cítim sa veľmi unavená, veľmi ťažko zvládam chôdzu hore schodmi, v plytkej vode, alebo stačí že trochu fúka vietor , keď je prítmie, alebo „nedajbože“ sa ocitnem v tme, v tom momente úplne zlyhajú moje „senzorické receptory“ a padám na zem, potme nie som schopná bez opory prejsť ani krok. Navyše v 15.-tich rokoch som musela kvôli ťažkej skolióze podstúpiť operáciu chrbtice a bola mi do nej voperovaná titánová tyč a odvtedy sa nemôžem normálne zohnúť, či zhrbiť. No a s týmito boliestkami, som sa odmala pretĺkala životom. Musím priznať, že nebolo to vôbec ľahké, pretože akoby nestačilo, že sa musím trápiť sama so sebou, bola som nútená čeliť krutým výsmechom, urážkam a úderom mojich spolužiakov.


    Skutočne na detstvo nespomínam veľmi rada, ale raz mi jedna neznáma žena povedala „Ten kto v živote veľa trpel, bude nakoniec šťastný“. Veľmi som tomu chcela veriť, tak som si vytýčila nejaký cieľ a tvrdo som za ním išla. Tým snom bolo vyštudovať právo a niečo v živote dokázať. Ako každému človeku, aj mne život stále kládol polienka pod nohy, ale človek sa nikdy nesmie vzdávať, ani keď je presvedčený, že už nemôže byť horšie, lebo vždy ostáva aspoň nádej, že raz bude lepšie a nakoniec je vždy lepšie.
    Dôležité je sa v živote snažiť aj správne rozhodovať. Jedným z mojich najlepších a najsprávnejších rozhodnutí, bolo, že som sa nenechala odradiť ľuďmi ani úradmi, ktorý ma odhovárali od toho aby som mala asistenčného psa.


    Začalo to tým, že som mala kamaráta s hendikepom, ktorý bol vozíčkár a vždy, keď sme spolu išli po meste som sa držala rukoväti jeho vozíku a zistila som, že sa mi tak veľmi dobre kráča. Vtedy ma napadlo, že presne niečo také by som potrebovala a keď som krátko nato na jednej akcii stretla muža na vozíku, ktorý predvádzal a rozprával o svojom asistenčnom psovi Fredym, v tej dobe prvom na Slovensku (môj Bady bol asi tretí), bolo rozhodnuté. Skontaktovala som sa s ľudmi, ktorí Fredyho vycvičili s manželmi Čermákovcami zo združenia PES ČLOVEKU „ Porozprávala som im o svojom probléme a pýtala som sa ich či by dokázali vycvičiť a nájsť také plemeno psa, ktorý by bol dostatočne vysoký a silný (vyšší ako labrador), aby som sa ho mohla pri chôdzi držať a aby dokázal splniť aj ostatné moje potreby. Povedali mi, že to je možné, len sa musí nájsť psík s vhodnou povahou. Táto informácia ma veľmi potešila, ale nebolo to také jednoduché ako som si myslela.


    Keď som s mojím rozhodnutím oboznámila môjho otca, ktorý mal o mňa vždy veľký strach, začal ma od tohto rozhodnutia odhovárať. Neveril, že nejaký pes mi dokáže pomôcť ( keď to nedokázali ani odborní lekári) a tvrdil, že s ním budem mať len samé starosti, že veľký pes ma strhne na zem, atď. Ďalšie problémy mi začali robiť na Úrade práce soc. vecí a rodiny, kde som chcela požiadať o príspevok na asistenčného psa. Keďže podľa zákona má každý občan s ťažkým zdravotným postihnutím nárok na psa so špeciálnym výcvikom, no odovzdávanie asistenčných psov je na Slovensku ešte stále jednou veľkou neznámou, začali ma pracovníčky daného úradu zastrašovať, že keď si požiadam o asistenčného psa budú to brať tak, že som schopná sa starať o zviera takže nepotrebujem osobného asistenta, ktorého som už mala, resp. že nemôžem mať aj osobného asistenta aj asistenčného psa, pretože služby jedného vylučujú služby druhého. Darmo som im vysvetľovala, že asist. pes nedokáže robiť veci, ako človek (písať, šoférovať auto, nosiť batožinu, atď.) a na druhej strane os. asistent nemôže byť pri mne 24 h. denne vždy keď to potrebujem. V neposlednom rade asistenčný pes sa podľa zákona považuje za zdravotnícku pomôcku a osobný asistent je celkom odlišný druh kompenzácie zdrav. postihnutia. No aj napriek týmto skutočnostiam mi hrozili tým, že ak si budem žiadať o psa zoberú, prípadne mi znížia príplatky za osobnú asistenciu.
    Nedala som sa odradiť a po zdĺhavých vybavovačkách som príspevok získala a už nič nebránilo tomu, aby som sa začala zoznamovať s mojím budúcim psom Badym – 40 kilovým Veľkým bradáčom, ktorý v tej dobe práve absolvoval výcvik u manželov Čermákovcov.


    V súčasnosti sme s Badym spolu už takmer dva roky a odvtedy sa môj život úplne zmenil. Už nemám strach chodiť medzi ľudí. Bady mi je obrovskou oporou a najlepším priateľom. „Rešpektuje ma snáď viac ako vlastný manžel“?. Bol, vycvičený presne pre moje potreby. Nosí špeciálny postroj s rukoväťou o ktorú sa pri chôdzi opieram. V ďaka tomu prejdem oveľa dlhšie vzdialenosti. Bady označuje prekážky, pri vchádzaní do schodov alebo zo schodov vždy čaká najprv na môj povel a potom urobí krok on, už môžem sama za jeho pomoci chodiť v tme, podáva mi predmety, ktoré mi upadnú na zem a dokáže rozpoznať aj konkrétne povely , prinesie telefón, keď niekto volá, zatvorí dvere a robí rôzne iné činnosti, ale v prvom rade je skvelý a disciplinovaný a preto s ním nemám žiadne starosti navyše. Sám skočí do vane keď sa musí isť kúpať, pribehne na prvé zavolanie, nevšíma si ostatných psov a neodbieha za nimi, ani za inými zvieratami, dokonca ani za mačkami, je vyrovnaný a veľmi poslušný. Dáva na mňa pozor a zatiaľ sa nám nestalo , aby ma napríklad pri nejakej nečakanej impulzívnej činnosti nejakým spôsobom ohrozil. Samozrejme aj on je len živý tvor a má niekedy svoje“ muchy“, ale to je nič proti tomu ako mi uľahčuje život.


    Možno každý kto má takéhoto štvornohého pomocníka, tak aj ja poviem, že život bez neho si nedokážem predstaviť napriek faktu, že ma obklopuje milujúca rodina. Bady mi dáva viac, ako si normálni, zdraví ľudia dokážu predstaviť, dáva mi v prvom rade pocit nezávislosti, pocit slobody a v neposlednom rade pocit sebestačnosti. Vďaka jemu je môj život veľmi šťastný a všetko akoby sa na dobré obrátilo. Nedávno som sa šťastne vydala, tento rok končím štúdium práva a dúfam, že Badinko ako najčestnejší člen našej rodiny sa bude o nás ešte dlho dobre starať, tak ako sa mi staráme a ľúbime jeho.


     

     

     

    Mobil: 0907 745 325, 0905 787 172
    e-mail: cermak.alma@post.sk